Cirkev

CIRKEVNÉ DEJINY PODOLIA A KORYTNÉHO

O existencii kostola v Podolí - Lešeticiach sa dozvedáme zo stránok desiatkového registra ostrihomského arcibiskupstva z rokov 1332-1337. Vdaka tejto zmienke o podolskom kostole sa dostáva do histórie aj obec Podolie. Samotný zápis v desiatkovom registri je veľmi skromný. Obsahuje údaj o patrocíniu kostola (sv. Juraj), ktoré sa zachovalo až do dnešných čias, ďalej sa dozvedáme o farárovi Mikulášovi a o výške cirkevného poplatku, ktorý predstavoval 6 grošov. Z výšky desiatku sa dá predpokladať, že vo farnosti žilo približne 130 cirkevníkov. Desiatkový register sa písal v období, ked hrad Čachtice a tiež i obce, ktoré k nemu prináležali, patrili priamo kráľovi. V roku 1392 sa dostáva do rúk Stiborovcov a odvtedy cirkevný život v obciach panstva viac menej ovplyvňovali zemepáni. Hoci z čias Stiborovcov a ich nástupcov Orságovcov nemáme správy o podolskej farnosti, predpokladáme, vzhľadom na ich aktivitu v Čachticiach, že sa primerane starali aj o cirkevný život v dalších farnostiach panstva.

Reformácia a protireformácia

Za posledného Orságovca - Krištofa Orsága, dochádza v cirkevných pomeroch Čachtického panstva k významnej zmene. Krištof Orság sa totiž prihlasuje k reformácii a už za jeho života (zomrel v roku 1567)predpokladáme v podolskej fare evanjelického kňaza. Noví majitelia panstva - Nádašdyovci boli tiež stúpencami reformácie a preto ju podporovali aj medzi svojimi poddanými. Za reformácie sa podolská cirkev začlenila do Čachtického seniorátu, ktorý sa zriadil okolo roku 1604. Filiálkami boli už v tom čase Častkovce, Očkov a Korytné. Evanjelický kňaz Zachariáš Kašparides (Casparides), pôsobiaci v Podolí sa v roku 1610 spolu s Gašparom Očkajom (Očkay), zúčastnil ako vyslanec čachtického seniorátu významného podujatia evanjelikov - Žilinskej synody.

Už v tomto období na Slovensku silneli protireformačné snahy najmä zo strany niektorých zemepánov, ktorí boli rímskokatolíckeho vierovyznania. Senior Čachtického seniorátu Ján Abrahamides Ponický v známom liste z 1. januára 1611 svojmu cirkevnému nadriadenému - superintenden Eliášovi Lánimu, sa zmieňuje okrem správy o zadržaní Bátoričky palatínom Jurajom Turzom, aj o slovnom útoku zemepána Homonaja (Homonay) na jeho osobu ako evanjelického kazateľa, keď sa Ponickému vyhrážal, že ho vyvlečie z fary ako psa.

Pravdepodobne sa jednalo o Juraja Drugeta (Drugeth), Bátoričkinho zaťa, ktorý bol katolíkom a na svojich majetkoch realizoval zásadu, že tie kostoly, ktoré sa postavili pred reformáciou patria katolíckym veriacim. Podobne sa zachovali i Turzovci na Hlohoveckom panstve, keď v roku 1630 prinútili evanjelického kazateľa Jána Krmana, aby odišiel z hlohoveckej fary. Krman z Hlohovca prišiel do Podolia (Lešetíc), kde žil rok v ústraní. Podolskí cirkevníci si ho v roku 1632 zvolili za farára a odvtedy, až do roku 1638, pôsobil v Podolí. Ďalším Krmanovým pôsobiskom boli do roku 1642 Čachtice. Jeho nedobrovoľný odchod z Čachtíc mu „zariadil" už spomínaný spolumajiteľ Čachtického panstva Juraj Druget. Po Krmanovi sa v Podolí stal kňazom Martin Škultéty, ktorý je písomne doložený v roku 1650.

V Uhorsku ani počas reformácie neprestala platiť zásada Cuius regio, eius religio (koho je panstvo, toho je aj náboženstvo), podľa ktorej sa riadili zemepáni vo vzťahu k poddaným. Tak ako sa o realizovanie reformácie medzi poddanými pričinili predovšetkým zemepáni evanjelického vierovyznania, tak to boli znova len páni, ktorí rozhodovali o konfesii svojich poddaných aj v čase protireformácie. Priebeh rekatolizácie na panstvách Bátoričkinho vnuka Františka Nádašdyho je toho dobrým príkladom.

Nádašdy, jeden z hlavných vlastníkov Čachtického panstva, bol po predkoch evanjelik. V roku 1660, pod vplyvom svojej manželky Anny Esterháziovej, prestúpil na katolícku vieru a krátko potom vo všetkých kostoloch, ktoré sa nachádzali na jeho panstvách, vymenil evanjelických kňazov za katolíckych. Tak sa stalo aj vo farnostiach Čachtického panstva. Od tohto času môžeme považovať aj obyvateľstvo žijúce v Podolí a v Korytnom, až na malé výnimky za čisto katolícke.

Z kanonických vizitácií (18. st.)

V roku 1661 registrujeme na fare v Podolí katolíckeho kňaza Michala Valkoviča. Do konca 17. stor. a v 18. stor. sa v Podolí menia kňazi pomerne často: Adam Magdolen (1690), Juraj Kruplanič (1691), Štefan Rankay (1692), Ján Vinczenty (1697), Imrich Maggaši (1707), Andrej Višňovič (1708), Pavol Herczeg (1713), Martin Solčík (1714), Juraj Urbanovský (1732), v r. 1740 je uvedený Martin Mikšič, Ján Kačinga (1745), Daniel Dlabač (1750), Juraj Štvrťecký (1769).

Veľmi dôležitým prameňom k cirkevným dejinám Podolskej farnosti sú kanonické vizitácie, prostredníctvom ktorých cirkevná vrchnosť zisťovala stav farnosti.

Dňa 20. mája 1756 vizitoval farský kostol kanonik metropolitného kostola v Ostrihome, Anton Révai (Révay). Tento niekdajší novomestský prepošt bol vo funkcii delegovaného nitrianskeho dekana, neskôr však postupoval v cirkevných hodnostiach vyššie a v roku 1776 dosiahol hodnosť biskupa. V roku 1780 sa stal nitrianskym biskupom. Pretože dobre poznal pomery v Podolskej fare jeho vizitácia obsahuje veľa zaujímavých údajov. Tak sa okrem iného dozvedáme, že bočný oltár sv. Martina dal postaviťbývalý farár Martin Mikšič. Kostol mal prednú časť drevenú, chór bol murovaný, s vežou, ktorá sa začala stavaťv čase tejto vizitácie, teda okolo r. 1756 a vystavali ju až po strechu kostola. Pripravené mali už tri zvony, veľké, zdobené, zatiaľ viseli v drevenej zvonici, vybudovanej medzi chodníkmi cintorína. Cintorín, ktorý bol roztiahnutý okolo kostola je celý obohnaný múrom. Vo vizitácii sa konštatuje, že kostol je vlastne novostavbou, pretože bol vystavený pred 8 rokmi a to čiastočne vlastným nákladom, čiastočne z peňazí, ktoré daroval gróf Juraj Erdôdy, spoločne s drevom, vápnom a tehlami. „Materiálnu pomoc" poskytol aj gróf Peter Révai, vlastník druhej, bývalej drugetovskej časti Podolia. Súčasťou majetku kostola bola aj pôda.

 

Pri vymenovávaní lúk a rolí patriacich ku kostolu sa stretneme aj s menami Podolských obyvateľov. Tak napr. jedna lúka o rozlohe 2 bratislavských meríc, susedila s lúkami Noskovými, druhá o výseve 3 bratislavské merice ležala pri lúke Adama Škudlu. Pôvodne k farským pozemkom patrili až tri lúky. Dve z nich boli premenené na role a jednu vymenili s mlynárom Michalom Čechvalom za malú rolu. V podolských kopaniciach patrili ku kostolu tri role - jedna v susedstve poľa Juraja Horváta, druhá pri Uhlikovských roliach, tretia sa nachádzala pri riečke zvanej Barina, v susedstve Štefana Galičku. V chotári Korytnianskom patrilo fare pole vedľa Martina Moravanského, ďalšie v susedstve Jána Pavelku a medzi korytnianskymi vinicami. Jedno pole v korytnianskych klčoviskách (kopaniciach) zvané Papučkajovské, obrábal Juraj Gašpar, platil z neho jeden zlatý ročne.

Dôchodok kostola bol po odpočítaní výdavkov z úrody obilia okolo 15 florénov, sena 30 fl., vína 28 flór., niečo málo z ročných ofier, pohrebného zvonenia, z kasičiek. Tak celkový príjem mohol dosiahnuť okolo 100 florénov (zlatých). Stav hotových peňazí podľa farských účtov kontrolovaných pri tejto vizitácii bol 546 florénov, tieto všetky však boli zakrátko vydané na výstavbu strechy kostola. V kanonickej vizitácii sa spomínajú všetky cennosti kostola - okrem iných napr. strieborná pozlátená monštrancia, dar osvieteného grófa Petra Revaia, ciborium, kalichy, svietniky. Nie všetky sakrálne objekty v Podolí patrili ku kostolu. Pri hlavnej hradskej ležiaca kaplnka Preblahoslavenej P. Márie Saštínskej, založená Františkom Stajderom a jeho manželkou Františkou Fôldôšyovou, bola obecná. V čase konania vizitácie bol farárom v Podolí Daniel Dlabáč. Vedel dobre slovensky a nemecky, študoval v Trnave. V Podolí pôsobil piaty rok, predtým bol farárom v Naháči a v Turčianskom sv. Petri. Dôchodok farára činil: od každého domu, aj keď tam bývali viacerí, 1 čachtická merica, t. j. 48 holieb pšenice. Od želiarov (hoštákov), ktorí mali zasiate, polovicu merice, teda 24 holieb. Tí, ktorí nezasiali, museli dať 12 denárov. Od každého jedno kura a jeden voz palivového dreva. To sa týkalo aj mlynárov v Podolí, ktorí siali a mali dobytok na záprah. Na farských pozemkoch mal farár svojich želiarov, ktorí museli každý týždeň jeden deň ručne pracovaťa starať sa o dopravu listov.

Farský dom bol pohodlný, čiastočne potreboval opravu, podobne i cirkevná škola v Podolí. Rektorom školy bol Jozef Sartor (Krajčír), dobre vyučoval, pekne spieval, pracovný úväzok mal i ako zvonár - zvonil ráno, napoludnie, večer a pred búrkou.
Filiálkami boli obce Korytné a Častkovce a taktiež určité kopanice Podolské a Korytnianske.
Podľa dedičného práva patrila v tom období polovica farnosti rodine Erdôdy a druhá polovica rodine Forgáč a Révai. V Korytnom to bolo podobné - časť patrila Erdôdyovcom a časť grófom Revaiovcom. V častkov-skom kaštieli grófov Révaiovcov sa ešte nachádzala súkromná modlitebňa.

Počet duší v okruhu farnosti bol podľa tejto vizitácie 1278. Z nich na kopaniciach 82 katolíkov, traja konvertovali. Menovite sú vymenovaní tí, ktorí zabúdajú chodiť do kostola a nechodia na spoveď na Veľkú noc: Matej Hittinger, manželka Juraja Horvátha, manželka starca Okinkiána a pán Michal Fôldešy. Náboženská rehoľa ani špitál sa v obci nenachádzal, iba „Bratstvo sv. Františka Serafínskeho" - mužov a žien pri farskom kostole.
O tridsať rokov 3. septembra 1788, sa konala vizitácia fary a kostola v Podolí znova.

Tzv. Baťániovská vizitácia bola napísaná za prítomnosti: Juraja Hollósiho, ostrihomského kanonika a archidiakona, Juraja Rudnaiho, vrbovského farára a vicearchidiakona Čachtického dištriktu, Juraja Štvrteckého, miestneho farára, Jána Kôncôl, erdôdyovského správcu, Jozefa Kenešeyho, správcu gr. Jána Révaiho a farníkov. V tomto čase spravoval faru Juraj Štvrtecký. Teologické štúdiá absolvoval v Trnave, po nich bol ordinovaný biskupom grófom Antonom Révaiom, vtedy ešte sufragánom arcibiskupa. V Podolí pôsobil od roku 1769. Ovládal dva jazyky, nemecký a slovenský.
V úvode kanonickej vizitácie historicky verne vyznievajú vety, v ktorých sa uvádza stav a poloha kostola: „Materský kostol leží na konci obce Podolie, obklopený štyrmi želiarskymi domčekmi. Je pohodlne prístupný a od nebezpečia ohňa chránený tým, že je položený na vyvýšenom mieste a okolo seba má cintorín, slúžiaci na pochovávanie všetkých farníkov. Obkľúčený je pustým dosť vysokým múrom a požehnaný od cirkvi predpísaným rítom." Vo vizitácii je pre Podolie zaujímavá stať, v ktorej sa uvádzajú povinnosti tzv. „kostolných sluhov" - podolských obyvateľov. Úrad kostolného otca zastával Adam Gúčik. Pretože poskytoval kostolu väčšie služby a práce ako sa mu určovali, ročne dostával 4 zlaté. Pavol Feisôlôši bol organistom aj rektorom školy zároveň. Obýval pri kostole dve izby. Hrobára v Podolí robil Ján Strbavý. Pochovával podľa určených zásad a vykopával jamy do hĺbky jednej siahy. Ročne pochoval 26 mŕtvol, za čo dostal 2 zlaté a 60 denárov.

Pôrodnou asistentkou v obci bola Anna Mamiča. Bola inštruovaná ako má v prípade potreby krstiť. Od jedného pôrodu dostávala 12 denárov, teda jej ročný zárobok za 42 pôrodov 4 zlaté a 20 denárov, pôrodná babica z Korytného, Barbara Cagalka, zarobila za rok za 31 pôrodov 3 zlaté a 10 denárov.
Počet katolíckych veriacich v čase vizitácie bol v Podolí 782 a v Korytnom 420 .

Podolskí farári a cirkevný život od 19. stor. do súčasnosti.

V 19. stor. na podolskej fare pôsobili viacerí kňazi dlhšiu dobu. Pri Jánovi Holečkovi, s ktorým sa tu stretávame v roku 1824 síce nevieme koľko rokov na fare pôsobil, ale Karol Slatký, ktorý do Podolia prišiel v roku 1863 viedol farnosť plných 24 rokov. Pôvodne bol vojenským duchovným. Patril medzi tých farárov, ktorých si pospolitý ľud veľmi obľúbil. Vplýval na veriacich aj výchovne a prejavil snahu naučiť ľud dobre hospodáriť. Mal rád deti a medzi svojimi cirkevníkmi nerobil sociálne rozdiely. O jeho dobrých skutkoch a ľudskom prístupe sa zachovali viaceré svedectvá. Pán farár, tak isto ako mnohí obyvatelia Podolia, mal rád kone. Jeho čierne koníky patrili medzi najkrajšie v dedine. Keď sa vracal na koči z Nového Mesta, jeho kone bolo vidno zďaleka, ale kočiša a malého zavalitého farára nie, pretože ich zakrývali deti, ženy, dokonca i cigáni, ktorých pobral cestou. Konečná bývala pred farou. Takéhoto žoviálneho si ho Podolčania pamätali. Zomrel 67-ročný 1. júla 1887, pochovaný je na podolskom cintoríne.
Najdlhšie spravoval farnosť v Podolí titulárny kanonik, dekan Justín Bielický (1887-1925).

Nebol činný iba v pastoračnej službe, za 38 rokov pôsobenia hospodársky i kultúrne povzniesol obec, založil napr. Potravné a úverové družstvo, viedol spevokol a zorganizoval dychovú hudbu, sám bol veľmi dobrý hudobník. Po I. sv. vojne zariadil opravu kostola - dal vybudovať nové schody do kostola, zrekvírované zvony nahradili novými, organista dostal nový byt. Upravený bol i cintorín, ohradený od cesty. Zomrel vo veku 78 rokov na Nový rok 1925, pochovali ho na cintoríne pri kostole. Miestne potravné družstvá mu z vďaky vystavili pekný náhrobník s krížom.

Po ňom bol farárom Augustín Pozdech, jezuita, horlivý administrátor, iniciatívny hospodár. Zorganizoval farský zosyp (cirkevný poplatok), ktorý sa mal splácať podľa majetku a nie od domov, ako dosiaľ. S tým-to demokratickým gestom si síce získal ešte väčšie sympatie medzi chudobnejšími ľuďmi, ale bohatších gazdov si pohneval a znepriatelil. Chcel postaviť v kostole nový organ, rozšíriť a zväčšiť plochu kostola zbúraním veže. Na tieto stavebné úpravy už začali farníci vyberať i financie. Takýto zásah do historickej barokovej pamiatky nedovolil štátny dozor - pamiatkový úrad v Bratislave. Pozdech vo svojich kázňach ostro protestoval proti vzniku Sokolských jednôt a zoštátneniu školstva. „Len cez moju mŕtvolu sa bude stavať štátna meštianska škola," hovorieval. Tak sa dostal do nejedného sporu s agrárnikmi vo svojej farnosti. Z Podolia musel odísť v r. 1926 do Bratislavy.

Podolčania boli v tomto dramatickom období rozdelení, jedni chceli starého pána farára Pozdecha, iní Františka Štefanca, ktorý bol v Podolí v rokoch 1920-1924 kaplánom.
Štefanec bol všestranne činným farárom, zaslúžil sa o to, aby každá obec farnosti mala cirkevný pozemok pre stavbu cirkevnej školy Povestný hostinec na „Palcútovci" zrušil odkúpením pre cirkevnú školu.

Vyučovalo sa v dvoch triedach až dovtedy, kým sa pre deti nestala budova života nebezpečnou. Snažil sa o postavenie novej cirkevnej školy, bol podobne ako jeho predchodca proti štátnym meštianskym školám. Republikánska strana maloroľníckeho ľudu mala v ňom veľkého politického protivníka. Jeho zásluhou bol kostol zrenovovaný od základov, dal ho vymaľovať, rozšíril o kaplnku Sedembolestnej, zaviedol do kostola elektrinu, podobne do fary. Vo svojej záhrade pestoval mladé šľachtené vzorky ovocia. Po desiatich rokoch pôsobenia v Podolí odišiel do Modry, čo neskôr, ako sám tvrdil, trpko oľutoval.

Dňa 2. 2.1936 prišiel do Podolia nový duchovný -Ján Husár, predtým pôsobiaci 19 rokov vo Veľkých Levároch. O rok povolal do obce sestričky z Trnavy, ktoré vynovený kostol udržiavali, ale i učili deti v cirkevnej škole. Usadili sa v Korytnom, odkiaľ chodievali do Podolia na bohoslužby. Kým si na rehoľné sestry ľud zvykol boli menšie problémy medzi farníkmi. Ján Husár bol farárom v období Slovenskej republiky, okrem vojnových udalostí rozrušila Podolie krádež - v septembri 1939 mu neznámi páchatelia vykradli farskú kanceláriu, ušli cez farskú záhradu s písomnosťami i peniazmi s obnosom asi 16 tisíc korún, uloženými v „nedobytnej"pokladni klasickej Wertheimky.

V r. 1940 sa konala birmovka vo farnosti - prišiel Dr. Michal Buzalka, výpomocný biskup z Bratislavy. Cirkevný spev viedol už mladý novozvolený organista Štefan Dudáš, ktorý nastúpil namiesto kantora učiteľa Albína Bielického, pôsobiaceho vo funkcii viac ako 40 rokov. Bol mladším bratom nebohého farára Justína Bielického. V r. 1941 navštívili farnost'Redemptoristi z Kostolnej - konali sa sv. Misie. Pátri Redemptoristi, tentoraz zo Starých Hôr, zavítali do farnosti opäť po 60-tich rokoch, kedy viedli sv. Misie v dňoch 20.-28. januára 2001 v čase spravovania farnosti vdp. Štefanom Albertym.
29.6.1941 bola veľká slávnosť- primície podolského rodáka dp. Františka Kostolányho, ktorý začínal ako farský správca v Lančári, viac rokov bol kaplánom v Novom Meste nad Váhom. V r. 1942 boli druhé primície dp. Emila Bobockého, pôvodom z Korytného, konané z bezpečnostných dôvodov, v čase zúriacej vojny, v dome jeho rodičov.
V r. 1952 odišiel Ján Husár za farára do Hrachovišťa a jeho miesto zastal Štefan Moravčík, bývalý františkán. Uprostred prác na oplotení kostola ho zastihlo preloženie do Hontianskych Nemiec a tak po troch rokoch opustil Podolie 1. decembra 1955.

Novým farárom sa stal Viliam Congrády, (nar. sa 25. decembra 1909 v Novom nieste nad Váhom), vysvätený bol v r. 1937 v Bratislave. Pôsobil ako kaplán na viacerých miestach Slovenska, naposledy 6 rokov vo Svätom Kríži nad Váhom (Považany) a v Banskej Štiavnici. Viliam Congrády pracoval v podolskej farnosti od konca roku 1955 do 10. júla 1957. Za ten čas stihol dať do poriadku zanedbanú farskú záhradu, okolo kostola dal vytvoriť pekný park. Jeho nástupcom bol od r. 1957 dr. Justín Štibraný, assesor, predtým pôsobiaci v neďalekej Hornej Strede. Narodil sa v r. 1908 v Lošonci, v r. 1935 bol ordinovaný v Ríme. Ako kaplán účinkoval vo Vŕbovom, v Bratislave, v dóme sv. Martina a kostole sv. Trojice. V r. 1940 už bol správcom fary v Lančári, odkiaľ odišiel za pracovníka katolíckej kancelárie do Bratislavy, stal sa redaktorom Katolíckych novín. V r. 1945 bol za zásluhy na cirkevnom poli vymenovaný za assesora. Krátko po nasťahovaní dr. Štibranyho do Podolia prišiel i bývalý farár vdp. dekan Ján Husár, aby tu ukončil svoju životnú púť. Zomrel po ťažkej, nevyliečiteľnej chorobe 16. septembra 1957, pochovali ho v jeho obľúbenom Podolí za veľkej účasti farníkov, ktorý mu postavili i pekný pomník. Dr. Štibraný po troch rokoch, s podlomeným zdravím odchádza do obce Čajkov. Počet jeho ovečiek sa mu zlúčením obcí Podolia a Korytného zdvojnásobil a častokrát už sám, bez kaplána nevládal. Po oslave svojho 25-ročného kňazského jubilea požiadal biskupa o preloženie. Na jeho miesto prišiel 22. nov. 1960 Michal Klčo, narodený v r. 1923 v Krakovanoch. Ordinovaný bol v r. 1948 v Bratislave. Ako kaplán účinkoval vo Vinici pri Šahách, v Sládkovičove, Krušovciach, vo Vŕbovom. Farárom bol 6 rokov v Moravskom sv. Jane. Po príchode do Podolia prešla aj jeho zásluhou celá budova fary zvnútra i zvonka generálkou, zvony boli napojené na elektrický pohon, do kostola zaviedli kvalitné ozvučenie. Ku koncu r. 1968 vypovedali nájom Slovenskej sporiteľni v budove fary, miestnosti prerobili na učebne náboženstva, pretože od septembra sa náboženstvo na škole prestalo vyučovať. Po čiastočnom uvoľnení komunistického režimu sa mohli niektoré sestry vrátiť.

Rehoľné sestry „Mariánky" bývali na Malej strane v dome Bublavých-Rigov. Ich predstavenou bola sestra Marianna Petrášová, tá vypomáhala pri vyučovaní náboženstva, na starosti mala i kostol. Túto vystriedala sestra Fidélia, rodáčka z Rače, druhá sestra Gabriela Ščepková pomáhala pri údržbe kostola, i vyučovaní detí, opatrovala aj menšie deti, pokiaľ rodičia pracovali. Táto jej činnosť „ovplyvňovania" malých detí sa nevidela okresnému úradu a odborom kultúry bola napokon zakázaná... (Prvé rehoľné sestry z Kongregácie Dcér Božského srdca pracovali v Podolí, ako sme spomínali, od r. 1937 do násilného zrušenia v auguste r. 1950. Všetky boli sústredené do kláštorov, sestričky z Podoba pridelené do Ivanky pri Nitre, staršie do Vŕbového. Išlo o smutne známu akciu proti cirkvám a reholiam, ktorou si chcela štátna moc po februári 1948 zabezpečiť postavenie v štáte.)

Aj v r. 1971 komunisti neustále zasahovali do cirkevných záležitostí, znížili počet rehoľných sestier, zostali iba dve. V rokoch 1983-87 nahradili tie, ktoré museli odísť do dôchodku, mladšie. Namiesto Gabriely Ščepkovej, ktorá v apríli 1982 zomrela, prišla sestra Agneša Zacharová, po nej Klotilda Adamovičová, Scholastika Škodová z Viesky a Imelda Voštináro-vá z Bratislavy, Metoda Balogová. Dňom 27. októbra 2002 ukončili rehoľné sestry z kongregácie Dcéry Božej lásky (Mariánky) - Blanka Balónová, Hilária Máliková a Antónia Madárová svoje pôsobenie v našej farnosti.
V auguste 1973 začali opravovať interiér farského kostola, o rok i zvonka, práce zverili firme Dekora, so sídlom v Trenčíne-Zlatovciach.

V r. 1978 majster rezbár Štefan Bača z Rajca vyhotovil drevorezbu patróna kostola sv. Juraja na hlavný oltár. V polovici júla 1986 začala už tretia oprava farského kostola firmou z Piešťan. Vtedy sa robila aj plynofikácia obce - do prvej fázy bola zahrnutá fara, z obavy o statiku kostola sa pri kostole nepokračovalo. Tretia oprava budovy kostola nebola urobená uspokojivo, opadávala omietka, preto sa pristúpilo k „oprave opravy" kostola. V r. 1989 ochorel dp. Michal Klčo, veľa dní strávil v nemocnici v Trenčíne, prístup k nemu mali iba jeho rádové sestry. Po veľkom utrpení skonal 19. septembra 1989. Správcom farnosti bol celých 29 rokov. Po jeho smrti nebola fara v Podolí obsadená takmer rok. Náboženstvo vyučoval Jozef Nagy, farár z Pobedima. O kostol a opustenú faru sa starali rehoľné sestry tak, aby splnili posledné zbožné želanie nebohého Michala Klču.

Dňa 15. júla 1990 veriaci v Podolí a vo filiálkach privítali nového duchovného otca Štefana Opálku. Podolská farnosť v novom farárovi opäť získala veľkú osobnosť. Už od začiatku svojej pôsobnosti prejavoval veľkú snahu zveľadiť farnosť najmä v stavebnej oblasti. Najväčším jeho stavebným dielom bolo postavenie nového kostola v Častkovciach, ktorého základný kameň bol posvätený 14. septembra 1991. Kostol bol dokončený a posvätený už 13. ecembra 1992. Patrónkou je Panna Mária - Matka Sedembolestná. Podolský farár Štefan Opálka pozdvihol cirkevný život farnosti aj v duchovnej oblasti. Dňa 22. septembra 1991 sa konala na najvyššom vrchu v okolí Plešivci sv. omša pri príležitosti sviatku Povýšenia sv. kríža. Veriaci pred tým obnovili veľký 7 metrový kríž, ktorý umiestnili na vrchu a upravili 3 km cestičku na Plešivec. Opálkovou zásluhou sa takto obnovila dávna pútnická tradícia, ktorá sa zachovávala do roku 1950. Podolský farár Opálka bol známy každodennou homílou, ktorou priťahoval do kostola najmä mladých ľudí. Po stavebných prácach v Oč-kove a v Častkovciach sa dal na náročnú generálnu opravu farského kostola v Podolí. Stačil ešte riadiť práce pri výmene strechy a potom aj stavebné činnosti pri oprave kostola zvonka, keď ho arcibiskup mons. Ján Sokol dňa 31. júla 1998 z Podolia odvoláva. Pri odchode z Podolia povedal: „Prišiel som sem, kaplnku som v Častkovciach zriadil, fotom novú faru v Podolí postavil, V Očkove kostol opravil, v Častkovciach nový kostol opravil, vo všetkých kostoloch kúrenie urobil, len farský kostol - generálnu opravu som nedokončil, svoju silu a zdravie som tu s touto prácou nechal a teraz po ôsmych rokoch strávených i v mnohých duchovných radostiach a dušpastierskej činnosti medzi oddaným veriacim ľuďom odchádzam."
Dňa 1. augusta 1998 prichádza do Podolia správca farnosti vdp. Štefan Alberty.

 

Evanjelická cirkev a. v. v Podolí a v Korytnom

V úvodnej stati tejto kapitoly sme uviedli, že v čase reformácie bola Podolská farnosťevanjelická. Nebola to len malá epizóda v živote farnosti, pretože evanjelický kazatelia tu pôsobili vyše 100 rokov. Protireformácia realizovaná čachtickým zemepánom Františkom Nádašdym však znamenala pre veriacich na Čachtickom panstve úplný konfesionálny obrat a po roku 1660 sa celé Čachtické panstvo a teda aj Podolie s Korytným stáva katolíckym.

Evanjelici sa medzi obyvateľmi v oboch našich obciach objavili až v čase existencie Podolských a Korytnianskych kopaníc. Tie vznikali v priebehu 18. stor. a pravdepodobne ich prví osídlenci prichádzali spoza chrbta Malých Karpát, kde susediace krajnianske kopaničiarske obyvateľstvo zostalo aj po protireformácii evanjelické. Evanjelikov na území obce evidujú aj kanonické vizitácie rímskokatolíckej farnosti z 18. stor. Vo vizitácii z roku 1788 sa uvádza, že evanjelici, ktorých je v Podolí nepatrní počet, sú pochovávaní v katolíckom cintoríne v Podolí. Na inom mieste tejto vizitácie je uvedený aj počet evanjelikov, ktorých v tom čase bolo v Podolí 14 a v Korytnom 251. Všetci evanjelickí veriaci bývali na kopaniciach. Je len samozrejmé, že evanjelické obyvateľstvo v Podolí a v Korytnom svoj cirkevný život spojilo s evanjelikmi z Krajného, ktorí boli územne najbližšie. Najstaršia zmienka týkajúca sa príslušenstva korytnianskych a podolských evanjelikov k farnosti Krajné je z roku 1783. Dňa 27. februára 1783 sa v Prietrži zišiel konvent Nitrianskeho seniorátu, ktorý prakticky riešil uvedenie tolerančného patentu Jozefa II. do cirkevného života. Okrem iných závažných rozhodnutí určil aj štruktúru usporiadania evanjelických cirkevných zborov na území seniorátu. Rozhodlo sa, že k „matkocirkvi"Krajné sa ako fílie pričlenili Podkylava, Hrachovište, Korytnianské kopanice, Podolské kopanice, U Boorov a priľahlé osady a Očko v. Očkov si však prial pripojiť sa k Vŕbovému.

Medzi najvýznamnejšie udalosti v Krajnianskej farnosti patrí postavenie evanjelického kostola v Krajnom v roku 1784. Krajnianski farníci mali šťastie na veľké kňazské osobnosti. Farármi tu napr. boli Pavel Štefánik starší a jeho syn Pavel Štefánik mladší - otec Milana Rastislava Štefánika, Ján Juraj Boor a jeho syn Ľudovít August Boor. Za jeho účinkovania sa postavila škola na Korytnianskych kopaniciach. V rokoch 1895-1920 tu pôsobil Michal Bodický, ktorý často vo svojej pastoračnej činnosti navštevoval Korytnianské kopanice. Počas jeho pôsobenia tu bol kaplánom významný literát a organizátor slovenského národného života Štefan Krčméry.

Na spravovanie cirkevných záležitostí mali evanjelici na Podolských a Korytnianskych kopaniciach svojich kurátorov. Koncom 19. stor. bol takýmto Korytniansko-podolským kurátorom Martin Obuch.7
K farnosti Krajné patria evanjelici z Podolia-Kopaníc aj v súčasnosti. Navštevujú nedeľné služby Božie v Krajnom. Prvú nedeľu v mesiaci, v popoludňajších hodinách, sa slúžia nesporné služby Božie aj v Podolí, na Korytnianskych kopaniciach. V súčasnosti Krajniansku farnosť spravuje Ivan Novomestský.

Jana Karlíková

Publikované: 3.2.2007 | Aktualizácia: 6.8.2017 10:36:00
toplist